Welcome To Neeon
Príbeh pracovníka Černobyľskej elektrárne, ktorý bol v deň ruskej invázie na Ukrajinu v práci a zostal v nej skoro mesiac, pričom z 12 hodinovej pracovnej zmeny sa stala vyše 600 hodinová.
V čase invázie, 24. februára, sa v elektrárni nachádzalo približne 300 ľudí. Pracovníci Černobyľa strávili na pracovisku viac ako 24 dní, až pokiaľ bola zorganizovaná rotácia.
Server the-village.com.ua sa rozprával s jedným z pracovníkov, ktorý na vlastnej koži zažil to, o čom som na tejto FB stránke písal v mnoho príspevkoch. Porozprával o tom, čo sa počas nekonečnej pracovnej zmeny dialo.
Z bezpečnostných dôvodov nie je zverejnené jeho meno ani funkcia.
(Text je písaný v prvej osobe).
Do jadrovej elektrárne Černobyľ sme sa odviezli 23. februára na nočnú pracovnú zmenu. Nad ránom došlo v blízkosti mesta Pripiať k výbuchom. Bola zalarmovaná Národná garda Ukrajiny, ktorá stráži elektráreň.
Neskôr vedúci personál cez reproduktory požiadal všetky pracoviská o odstavenie, vyzdvihnutie potrebnej dokumentácie a evakuáciu.
Autobusom nás odviezli do administratívnej budovy, kde sa nachádza úkryt pred radiáciou. Strávili sme v ňom pár hodín, no potom začali ľudia chodiť von. Zdalo sa, že sa nedeje nič nezvyčajné. Dostali sme obed a vrátili sme sa do práce. V rádiu hrala hudba…
Ale popoludní sa stalo nasledovné: kolóna tankov dorazila k elektrárni (smerom od mesta Pripiať). Kolóna sa priblížila až k jednej z budov a tanky mierili práve na ňu. Rusi sa vyhrážali, že „všetkých premenia na mäso“. A to aj napriek tomu, že na území jadrového zariadenia sa bojovať nedá. Veliteľ národnej gardy nariadil zložiť zbrane.
Naša armáda (ukrajinská) bola zriadená v kasárňach v administratívnej budove, cez deň bola sústredená v montážnej hale na kontrolu. Na niektorých poschodiach, kde Rusi rozmiestnili svoj personál, bol pohyb obmedzený. Ich počet sa každým dňom zvyšoval.
Personál bol poslaný späť do práce.
“Keď sme im povedali, že okolo je radiácia, boli vystrašení.”
Radiačné nebezpečenstvo bolo stimulom pre Rusov. Snažili sme sa ich tým vystrašiť. Veď ani oni sami nechápali, akú (nebezpečnú) „vec“ dostali.
Keď sme im povedali, že okolo je radiácia, urobili veľké oči a strhli sa. Nemali pri sebe dozimetre. Dokonca sa pýtali, ako sa dá odstrániť žiarenie. A keď sa zaujímali, ako sa chrániť pred žiarením, odpovedal som: „Daj sa dokopy a choď odtiaľto domov, potom sa zachrániš“.
Najprv som sa s nimi snažil komunikovať, pretože som chcel pochopiť, ako môžu ľudia so zdravým rozumom začať túto vojnu. Ale ukázalo sa, že sú to len zombie. Naozaj verili, že nám priniesli mier a oslobodenie.
Spali sme tam, kde sme aj pracovali – na podlahe.
Nemal som posteľ. Spali sme na podlahe pracoviska, mali sme len elektrický ohrievač.
Nefungovala mobilná sieť ani internet, no stále sme mali rádio, odkiaľ sme sa dozvedali informácie, čo sa deje na Ukrajine.
Ja a môj pracovný partner sme boli neustále pod ruským dozorom a nemohli sme sa ani rozprávať tak, aby nás nepočuli. Rozhodli sme sa presjť na ukrajinčinu, hoci celý život používam ruštinu.
Jedlo nám nechali, Rusi sa stravovali oddelene, mali vlastné produkty.
Na elektrárni máme jedáleň, kde sa stravuje personál. V skladoch boli dostatočné zásoby potravín asi na mesiac.
Okrem toho sme mali zdravotné stredisko a dvoch zdravotníkov. Liekov bolo málo, ale medici pomáhali personálu, ako sa dalo.
“Kuchárka bola taká vyčerpaná, že si musela dať infúziu”.
Nakŕmiť bolo treba asi tristo ľudí a na elektrárni bola iba jedna kuchárka. A v určitom okamihu bola taká vyčerpaná, že si musela dať infúziu. Potom sa rozhodlo, že niektorí ľudia, ktorí sa možno nevrátia do práce, jej pomôžu.
Časom sa porcie a počet jedál začali znižovať, no až do posledného dňa sme jedli dvakrát denne: prvé, druhé a tretie jedlo sme mali.
Ďalšou záchranou bolo, že väčšina zamestnancov mala v práci zásoby: čaj, cukor, niečo do čaju. Kolegovia nám dovolili vlámať sa do skriniek, takže ich zásoby nám pomohli.
“Stalkeri poslaní do kuchyne”
Keď vypukla vojna, v Pripiati boli štyria stalkeri. Títo chlapci prišli z Dnepra a Záporožia, aby ilegálne vliezli do Černobyľskej zóny. A keď sa ozvali prvé výbuchy, boli pri našej administratívnej budove rýchlejšie ako autobus, ktorý zbieral personál Černobyľa. Tam ich zadržala Národná garda.
Najprv si mysleli, že sú sabotéri. Potom ukázali doklady, vysvetlili, čo tu robia. Ale stalkeri sú stále považovaní za narušiteľov, takže boli zamknutí v suteréne jedálne – nebol čas sa nimi zaoberať.
Potom však začalo obsadzovanie elektrárne Rusmi a na týchto chlapcov sa jednoducho zabudlo. Spomenulo sa na nich až pri večeri. Celý ten čas sedeli stalkeri v pivnici bez vody a jedla a kričali na nás. Pre nich pravdepodobne zážitok na celý život.
Keď ich prepustili, začali rozmýšľať čo s nimi. Nakoniec ich poslali do kuchyne. Sú dobrí, pomohli, umyli riad, očistili zemiaky. Potom sa pri striedaní vrátili s nami do Slavutyču a tam ich poslali pomáhať obrane. Zo Slavutyču sa predsa nedá odísť, tak si chalani aspoň zarobia. Mimochodom, chlieb v jadrovej elektrárni v Černobyli došiel na tretí deň.
“Rusi začali predstierať, že sú robotníci v Černobyli”.
Keď sa Rusi rozhodli natočiť falošný príbeh o tom, ako rozdávali humanitárnu pomoc, vedenie nás okamžite upozornilo, aby sme sa toho nezúčastňovali. Na hygienických stanovištiach našli kombinézy podniku Novarka – podnik, ktorý postavil nový sarkofág nad 4. blokom. Rusi sa do nich obliekli a predstierali, že sú robotníci v Černobyli.
V deň natáčania sa v jedálni objavili chlebíčky so syrom. Najprv sme rozmýšľali, čo s tým. Odmietnuť? A potom sme si pomysleli, že keď nás raz okupant zajal, nech sa nakŕmi, nech ho z toho bolí hlava.
Keď sa počet Rusov zvýšil, začali liezť do všetkých miestností, kde by sa mohli (aj nemohli) ubytovať. Postele si začali vyrábať zo železných skriniek, v ktorých sme sa zvyčajne prezliekali. Najväčší problém im však robilo umývanie.
Keďže strážna miestnosť nebola určená na dlhodobý pobyt personálu, nachádzalo sa tam len umývadlo a WC, sprcha tam nebola. Okupantov to však nezastavilo – začali sa umývať v tomto umývadle, umývali tam oblečenie a začali vešať mokré prádlo na elektrické ohrievače. Veľakrát som sa im snažil vysvetliť, že nezáleží či sme Ukrajinec alebo Rus, v prípade požiaru tu zhoríme spolu.
Nakoniec sa na sušenie bielizne natiahli laná, hoci požiaru sa nedalo úplne zabrániť. (Žiadny nevznikol).
Neskôr okupanti priviezli na elektráreň svojich špecialistov z Rosatomu. Keď som zbadal, že sú to civilisti, rozhodol som sa opýtať, či sú to vážne nukleárni špecialisti.
Už naozaj pochopili, kde sú a aký dôležitý je náš objekt. Vedeli, že sa tu skladuje vyhorené jadrové palivo.
Ale keď som sa ich spýtal, či vedia, že v Záporožskej jadrovej elektrárni Rusi strieľajú tankami na bloky, len sa usmiali a povedali: “To nie je pravda.” Potom som to nevydržal a len som im vynadal. Ukázalo sa, že ide o tých istých zombie, žijúcich v paralelnej realite.
Títo ľudia z Rosatomu nás nemienili nahradiť, vraj prišli len posúdiť situáciu, či nepotrebujeme náhradné diely alebo naftu. Najprv som nechápal, na čo nafta – veď máme jadrovú elektráreň.
A potom bol Černobyľ bez energie kvôli nepriateľským akciám a my sme žili tri dni na záložných dieselových generátoroch. Zásoba nafty sa vyčerpala už v prvý deň a okupanti, keď si uvedomili, že situácia sa môže vymknúť spod kontroly, zháňali cisternu s naftou.
Len čo sa ukrajinským opravárenským čatám podarilo elektrické vedenie opraviť, okamžite ho opäť bombardoval Rusi. Nakoniec musela byť elektráreň napojená na bieloruské elektrické vedenie.
„Spojenia s jadrovou elektrárňou v Černobyle jednoducho prestali existovať“.
V to prvé ráno vojny bolo možné evakuovať najmenej polovicu personálu, ktorého neprítomnosť by nebola pre elektráreň kritická, ale nestalo sa tak okamžite.
A potom spôsoby cestného spojenia s jadrovou elektrárňou v Černobyli jednoducho prestali existovať. Zvyčajne ideme do elektrárne zo Slavutyču vlakom – je to 40 minút jedným smerom. Cestou prechádzame cez dva mosty a územie Bieloruska. Je tam aj iná cesta, pre auto. Táto cesta vedie aj cez Bielorusko a cez cestný most cez Dneper.
Boli zničené oba mosty, železničný aj cestný. Z jadrovej elektrárne v Černobyli by sa dalo odísť do Slavutyču cez Vyšhorod a Kyjev, ale tam pokračovali nepriateľské akcie, takže na evakuáciu by boli potrebné „zelené koridory“.
Vedenie elektrárne pravidelne zvolávalo ústredie, aby riešilo rotáciu. Viem, že vedenie navrhlo v prvom týždni rotáciu, ale ozbrojené sily a pohraničná stráž boli proti, pretože nedokázali zaručiť bezpečnosť personálu pri prechode cez Dneper.
Ale naši príbuzní vytvorili iniciatívnu skupinu a požadovali, aby sme boli evakuovaní. Striedanie sa veľakrát odkladalo a napokon nám 20. marca poskytli evakuačné autobusy.
Na nich sme sa dostali k hraniciam s Bieloruskom, kde nás pustili až po podrobnej pasovej kontrole s videom a osobnej prehliadke. Potom nás previezli cez rieku na ukrajinskú stranu a odtiaľ autom do Slavutyču.
Pri odchode z jadrovej elektrárne v Černobyli sa nás ruský veliteľ spýtal: “Oddýchnete si a vrátite sa sem?”
“Na elektrárni zostal hlavný inžinier a viac ako tucet ľudí”.
Keď sme prechádzali cez Dneper, videli sme našich kolegov, ktorí nás prišli vymeniť. Musím vzdať hold, pretože vedeli veľmi málo o podmienkach, v ktorých budú musieť pracovať. Napriek tomu išli a dobrovoľne nám pomohli. Toto je podľa mňa hrdinský čin.
Zároveň v novej zmene nie je žiadny zdravotnícky personál, tentoraz lekári jednoducho odmietli ísť do elektrárne, kvôli prítomnosti okupantov.
Náš popredný hlavný inžinier a viac ako tucet ďalších ľudí zostali na elektrárni, pretože ich nikto nemohol nahradiť.
Kedy bude možné opäť zorganizovať rotáciu, je veľkou otázkou, pretože nové spôsoby spojenia s jadrovou elektrárňou v Černobyli sa neobjavili.
Na elektráreň sa už asi nestihnem vrátiť, som príliš vyčerpaný.
Čo sa týka dávky žiarenia, nikto ani nepožiadal o odovzdanie dozimetra. Som na žive – som rád.
Voľne preložené.
Zdroj: the-village.com.ua