Romantický príbeh Vladimira Pravika so smutným a tragickým koncom 
(na dlhšie čítanie)
Vladimir Pravik, veliteľ jednotky hasičov, ktorý ako jeden z prvých dorazil na miesto havárie štvrtého bloku v Černobyľskej elektrárni. Vtedy 19 ročný Pravik, kadet Čerkasskej technickej hasičskej školy ministerstva vnútra ZSSR, stretol svoju lásku, vtedy 16 ročnú Nadeždu na novoročnej párty v škole v roku 1982. A bola to láska na prvý pohľad. Pravik bol romantik, počas ich 4 ročného vzťahu napísal Nadežde cez 800 milostných dopisov.
Úryvok z listu, ktorý napísal Nadežde po skončení školy, keď sa stal veliteľom:
“Moja drahá! Písal som Ti, že na jeseň budem mať voľno a vrátim sa. To sa mi ale nepodarí, aj keď som tak dlho čakal, kým sa stretneme. Ale myslím, že ty to pochopíš. Za posledný mesiac sme vybudovali kostru našej zmeny (služby). Chlapi sú dobrí, všetkému rozumejú. Začali sa zmeny a s nimi aj trocha voľného času na napísanie listu. Odpusť mi, že píšem iným atramentom, ale v tomto „zhone“ som stratil pero a požičal som si ďalšie od brata Víťa a v písaní pokračujem. Pevne objímam a bozkávam. Tvoj Voloďa”.
Začiatkom apríla roku 1986 sa im narodila dcéra Natália. “Ďalšie dievčatko sa bude volať Oľga – na počesť tvojej matky. A potom budeme mať chlapcov.”
Vladimir dcérke dokonca vlastnoručne postavil kolísku.
Ich známy o nich povedal: “Žili ako labute. Milovali sa, plánovali, snívali” – podobne ako aj tisícky mladých rodín v Pripjati. Osud ale rozhodol inak. Bola jar roku 1986. V osodnú noc pred víkendom bol Voloďa v pohotovosti. Naďa malú Natálku kúpala, kŕmila a uspávala v kolíske. Vždy keď Vladimir odchádzal do služby, Naďa mu zo žartu hovorila “nehorí”. Vladimir sa len usmial, zamával a už ho nebolo. Takto sa rozlúčili aj pred jeho poslednou službou. Nikto z nich však netušil, že sa ich životy o pár hodín navždy zmenia. V noci, pár minút po nehode už sedel Pravik aj so svojimi chlapmi v hasičskom vozidle ZIL a namierené mali práve do elektrárne. Bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov proti radiácii, bez masiek, sa vydali naprieč osudom. Až po čase, keď prví hasiči začali padať na zem, zvracať a až keď prišli prví dozimetristi a ich prístroje zlyhávali, začali pomaly chápať, čo sa stalo. Prvé sanitky so zranenými a vysilenými hasičmi dorazili do Pripjaťskej nemocnice č. 126 o 6:00 ráno. Pravik, ďalší hasiči a personál elektrárne sú medzi prvými, ktorých privážajú. Pravikovi rodičia vedeli, čo sa stalo a tak sadli na motorku (bývali v meste Černobyľ). Cesty do Pripjati boli už zablokované políciou. Poznali však tajné cestičky a tak sa do Pripjati dostali cez les. Zastavili pred nemocnicou. Voloďa vykukol z okna a prosil ich, aby povedali Nadi nech zavrie okná a neopúšťa byt. Na druhý deň začala evakuácia Pripjati a Vladimirovi rodičia prišli pre Naďu a dcérku Natáliu. Voloďu medzitým previezli do moskovskej nemocnice. O 5 dní neskôr, bola už Naďa aj s dcérkou v Moskve a hľadala Vladimira. Ten sa nachádzal v špecializovanej nemocnici č. 6, ktorá bola zameraná na liečbu chorôb z ožiarenia. Jej prvé dojmy z nemocnice boli desivé – vojaci v ochranných oblekoch každú hodinu umývali podlahy, okná, steny a dvere dekontaminačnou tekutinou. Personál najprv nechcel k hasičom nikoho pustiť. Nakoniec sa Naďa s Vladimirom stretla, ale nespoznávala ho – mal opuchnutú tvár, vypadali mu vlasy, mal spálené ruky, pery a stále plakal. Nadežde ľútostivo povedal: “vidíš, ako to dopadlo…”. Naďa sa ho pokúšala utešiť so slovami, že ich tam zachránil. On len odvetil: “Nikoho som nezachránil.” Vtedy bola s Vladimirom posledný krát v živote.
Vladimir ale nestrácal nádej a veril, že sa mu podarí chorobu z ožiarenia poraziť.
Žiaľ, 11. mája, (deň po tom, čo ich dcérka oslávila 1 mesiac) ako 23 ročný zomrel.
Tento list poslal rodine priamo z moskovskej nemocnice:
“Ahojte moje drahé, nádherná Naďuška, Natálka!
S veľkým pozdravom váš flákač. Flákač preto, lebo sa vyhýbam výchove našej Natálky. Na začiatku listu mi prosím odpustite môj rukopis a chyby. Napíšte mi, kedy ste sa dostali domov a či aj vás nechytila tá choroba podobná chrípke, čo chodí po meste. Dobre sa mi žije. Boli sme umiestnení na kliniku. Ako viete, sú tu všetci, ktorí boli so mnou v ten deň, takže som šťastný, pretože celá zmena je so mnou. Kráčame, kráčame a po večeroch obdivujeme večernú Moskvu. Jediná zlá vec je, že len cez okno. A určite to tak bude mesiac a pol. To sú pravidlá. Prídem rovno k vám a nech mi milovaná svokra nájde prácu, aby som sa mohol presťahovať.
Naďa, čítaš tento list a plačeš. Nemusíš, utri si slzy. Všetko je v poriadku. Dožijeme sa sto rokov. A naša milovaná dcéra nás trikrát prekoná. Veľmi mi chýbaš. Zatvorím oči a vidím moju ženu Naďu s dcérou Natáliou Vladimirovnou. Čo sa stalo, ste už počuli. Nebudem zachádzať do podrobností. A určite ma nespoznáte, keď prídem. Nechal som si narásť fúzy a bradu.
Moja mama je teraz so mnou. Zavolá vám a povie vám, ako sa cítim. A cítim sa dobre. A takto aj skončí. Nebojte sa, čakajte. Naďa, ochraňuj našu Natáliu.
Pevne ťa objímam a bozkávam.
Navždy tvoj, Voloďa.
Máj 1986.
Moskva. 6 klinická nemocnica.
List však dorazil až po jeho smrti 
V hasičskej škole kde Pravik študoval bol postavený pamätník. Ešte dlho po nehode, tam bolo možné vidieť osamelé mladé dievča, zahalené v čiernom s dieťaťom v náručí, ako kladie kvety na pamätník. Bola to Naďa s dcérou. Často sa jej snívalo, ako jej milovaný Vladimir prišiel v hasičskej uniforme a plakal. Listy, ktoré jej posielal, si nechala. Občas si ich prezerala, občas sa pri tom usmievala, inokedy plakala. Naďa s dcérou žili najprv u rodičov, neskôr dostali byt v Kyjeve. A tradícia dopisov zostala. Teraz však píšu dopisy Pravikovi kolegovia jeho dcére, o tom, akým mužom bol jej otec.
Po dlhých rokoch od nehody si Naďa uvedomila, že sa nedokáže so stratou muža vyrovnať a mohlo by ju to vliecť do večnej samoty. A preto si vymyslela sama pre seba rozprávku:
“Voloďa žije. Jeho liečba sa ešte neskončila. Jedného dňa sa bude cítiť lepšie a napíše mi list. Najkratší list na svete: Vraciam sa domov, stretneme sa!”
A Naďa stále čaká…
Toto je asi doposiaľ najdlhší príspevok na tejto stránke. Za text a spracovanie vďačím našim susedom z Poľska @Napromieniowani.pl a Mikołaj Filipowicz.
Text som preložil a trochu upravil/spracoval/skrátil sám, verím že sa Vám tento príbeh páči. Som vďačný za každé prečítanie 
Andrej